Foto Ján Galbáč JÚN 2005
Uväznený životom v krajine tieňov
začínajúci východom slnka
a končiacim posledným vydýchnutím svetla.
Pár rokov samoty teplých lúčov slnka a vetra
čo do vlasov nám vnáša striebro prachu ciest.
Veľmi veľa nádejí a ešte viac sklamaní,
pár faciek a pár bozkov, vypĺňajúcimi
svojou chuťou dlhé roky chvíľ čakaní.
A ešte oblaky,
ten svet odpovedí na nevyslovené otázky.
To je celý svet v ktorom som tieňmi držaný.
V ich kráľovstve som stretol
sa
a s ním aj môj dávno zabudnutý strach.
Mal telo z lesklých šupín
a v očiach ich bola
čierno čierna tma.
A čo keď Ťa
prestanem?
Zalievať každý deň
záhradka zelená...
Čo keď už nebudem
spred brány odháňať
hadie plemená?
Slnko Ťa premení
v púšť bez lásky a bez vlahy?
Alebo zdivočieš
zarastieš tŕňami?
Stratí sa neha a vôňa naveky?
Kto potom pohladí
Ti pohľadom Tvoje dni?
Kto privinie ostružlie
holými rukami?
Kto zapáli Ti sviečku
na Tvojom oltári?
Čas ktorý s úctou
som poklonou pozdravil
a vrátil mu moc nad
živým aj neživým.
